Stale je to v podstate o tom istom. Dookola sa opakujuce periody. Raz si hore, raz si dole, to je uplne pochopitelne, Skor ide o to , ze tie fazy ked som dolu, su coraz castejsie a maju priebeh, ktory mi dost zacina vadit a hlavne ma brutalne obmedzuje vo vsetom. Iste veci som povazoval za cisto “anglicky” syndrom, lenze som pred tym neutiekol, aj ked som v to mozno tajne dufal. Posledne dni ma presvedcili o tom, ze to nebolo take jednoduche. Netykalo sa to iba Londyna, byvania tych ludi okolo mna. Povodne som si myslel, ze to je reakcia na nich, nieco ako forma pnorkovej choroby alebo znechutenia z tych reci, toho ubijajuceho stereotypu, kotry som nikdy predtym nespochybnil, bol som toho sucastou, dokonca mi to aj vyhovovalo. Lenze tie casy su nastastie nenavratne prec, co by ma malo tesit, ale ziadnu ulavu nepocitujem. Jedine co mi ostale, je nieco ako forma vobie z ludi, aj ked sa to neprejavuje stale. Pred skoro mesiacom som mal svadbu a tam to vobec nebolo citit, ani len naznak, ale to bolo vyvrcholenie jedinej veci v mojom zivote, ktora produkuje pozitivne emocie, ale to uz je ina cast, ktora nato nema vplyv. Iba vo Veronike citim velku oporu to mi velmi pomaha. Teoreticky od navratu sa ta fobia ani raz neprejavila, az posledne dni. Zacne to vzdy velmi obmedzenou chutou komunikovat, takou zvlastnou vnutornou nervozitou alebo hnevom, , ono mozno je to aj forma strachu. Nech je to cokolvek, je to vo mne stale, pretoze neviem co to je a teda neviem ako to ventilovat, ako sa toho zbavit, takze sa to iba hromadi vnutri a je mi jasne, ze to takto nemoze ist donekonecna. Dalsi priznak je ze uplne ulietam nikede prec, je to take snove rozmyslanie, pri ktorom mam niekedy pocit akoby som naozaj opustil svoje telo, prakticky akoby som prestal vnimat svet okolo seba. No a v neposlednom rade, co som si az tera uvedomil, akoby taka nechut k alkoholu, nie uplna, iba nechut kozumovat vacsie mnozstvo, co moze byt aj reflex, pretoze posledne roky to alkoholicke excesy iba zhorcovali, aj ked na prvy pohlad to tlmili. Samozrejme toto som si uvedomil az spatne, mozno aj pri pohlad na fotky a tie klasicke alkoholicke pozy, ide o ten vyraz v tvari, ziadne stastie, iba prazdnota. A aj ked som malval vtedy pocit, ze nic nemoze byt problem, v skutocnosti som ten problem iba nevidel alebo v ramci opojenia som ho iba dokonale ignoroval. Pravda je, ze nieco nie je v poriadku, no a aj napriek snaham sa mi to nedari riesit. Dakedy tie ebareflexie pomahali, ale teraz mam pocit, ze to nikam nevedie. Je to stale ten isty kolotoc myslienok a pocit bezmocnosti cokolvek zmenit k lepsiemu. Akoby vsetka snaha narazala na neviditelnu stenu, kotru sa mi nedari ani zburat, ani preliezt, ani obist.
No comments:
Post a Comment