Patetickost maratonu, na ktory sa ludstvo rozbehlo bez toho, aby si uvedomili ze bezia avod, v ktorom sa neda vyhrat, pretoe bezia za seba a proti sebe. Vidina cielovej ciernej pasky, ktoru kazdi pretne len raz. Vutuzeny ciel je vsak iba prazdna miesnost plna zrkadiel, kde uvidia koncne to cim iba prebehli, vsetky trofeje su uvaznane za zrkadlami, miesto kde vidime svoju krehkost a kde sa z nasej slepoty stanu slzy, v ktorych beznadejne stracame vsetky svoje tuzby a sny, vsetky nase vahania, ktor, ktore sme nechavali za sebou, aby sme sprintovali do ciela pretekov, ktore vlastne ani nevieme preco bezime. Proste naledujeme stado ..., bez rozmyslania, bez vlastnych cielov, iba tych ktorymi sme boli dokonale vykrmeny. Dokonalostou ludskej potreby nepotrebneho nas nadopovali, aby sme pri behu nestratili chut byt viac rovnaki, nevsedni a nevyrazni ako nasi spolubeziaci. Financne klapky na ociach zaistia, aby sme nenasli, to co sa v nas snazia zabit. Dokonala kamuflaz pre namasovejsiu vrazdu. Nelutostna genocida dusi, s ktorou suhlasime a ochotne objetujeme aj to jedine co z nas mohlo spravit “to”, po com tajne tuzime.
Tak preco bezime tie preteky a nahlime sa vyhrou, ktorea je vlastne nasou najvacsou prehrou?
No comments:
Post a Comment